Keď sa všetci Židia museli vysťahovať z východného Slovenska, prišli do Liptovskej Ondrašovej (dnes je súčasťou mesta Liptovský Mikuláš), kde sa ubytovali u manželov Trnovských. Ján a Júlia Trnovskí si túto židovskú rodinu okamžite obľúbili, dokonca spolu študovali Bibliu. Ján pracoval ako výpravca na železnici, Júlia bola ženou v domácnosti. Ich syn Milan mal vtedy 17 rokov. Jána Trnovského si občania veľmi vážili a preto si ho opakovane volili za kurátora evanjelického cirkevného zboru. Spolu s farárom Michalom Maderom inicioval stavbu kostola v Liptovskej Ondrašovej v 30. rokoch 20. storočia. Napriek tomu, že bola hospodárska kríza, Ján dokázal cirkevníkov motivovať ku štedrosti a stavba sa podarila. Uvedomoval si, aké je dôležité venovať sa mladej generácii a preto deti po bohoslužbách hravou formou vyučoval náboženstvo až do 1953, kedy ho úrady donútili prestať. Mal veľmi blízky vzťah s farárom Michalom Maderom a Vladimírom Kunom, ktorí v sirotinci v Liptovskom Mikuláši zachránili desiatky židovských detí.

Po vypuknutí povstania prišli na Slovensko Nemci a už to bolo tak nebezpečné, že Židia sa báli ostať v dome. Utiekli do hôr a ukryli sa v kolibe. Dúfali, že vojna sa čoskoro skončí. Lenže vojna sa ťahala mesiace a keď sa v novembri citeľne ochladilo, bolo jasné, že tam nemôžu prežiť. Kúriť nemohli, aby ich dym neprezradil a v mrazoch nepomôžu ani teplé periny. Tak sa ženy rozhodli vrátiť k Trnovským s prosbou, či ich prijmú späť do svojho domu. Nielenže ich s radosťou privítali, ale na druhý deň sa Ján pobral na kolibu a prosil otca rodiny, nech ide naspäť k nim, lebo zamrznú, ale on odmietol. Nechcel ho totiž ohroziť. Dobre vedel, že ak ich Nemci objavia, postrieľajú všetkých v dome. A pri mužoch sa dá ľahko dokázať, že sú Židia. Preto mu Ján povedal tie isté slová z Biblie, ktoré povedala Rút svojej svokre: „Nenúť ma opustiť ťa a odísť od teba. Tvoj ľud je mojím ľudom a tvoj Boh je mojím Bohom. Kam pôjdeš ty, pôjdem aj ja. Kde zomrieš ty, zomriem a ja.“ Tieto slová ho presvedčili vrátiť sa do domu.

Po návrate do domu Jána a Júlie sa Židia väčšinu dní ukrývali v pivnici a nikdy nevedeli, či sa dožijú nasledujúceho dňa. Napriek obrovskému riziku ich Júlia neustále povzbudzovala aby sa nebáli, lebo sa im nič nestane.

Vnučka Alena vážnosť situácie opísala týmito slovami: Spomínam si na jednu príhodu, ktorú mi rozprávala stará mama. Nemci často využívali chlapov alebo mladých chlapcov z dediny, ktorí nebojovali na fronte, na rôzne práce, napríklad na kopanie zákopov, chystanie dreva, odvážanie materiálu do hory a podobne. Chodili preto po domoch, brali chlapov a zhromažďovali ich potom v strede dediny. Nebezpečenstvo preto hrozilo nielen od Nemcov, ale aj od domácich, miestnych ľudí, medzi ktorými bolo veľa udavačov, ktorí za malú odmenu dokázali zradiť aj vlastnú rodinu. Aj keď mali Židia v našom dome vopred pripravené miesta, kde by sa mohli v prípade nebezpečenstva skryť ( pivnica, miestnosť so zemiakmi, kúpeľňa) aj vopred dohovorené znamenia (spev, búchanie), stalo sa, že aj tieto bezpečnostné opatrenia zlyhali. Jedného dňa nečakane zastal v kuchynských dverách nemecký vojak s tým, že prišiel po chlapov, aby išli Nemcom pomáhať voziť drevo. Mama tety Ruženky práve varila pre domácich kávu. Vo vedľajšej miestnosti - v spálni - sa ale nachádzali dvaja Židia - chlapi. Bolo treba Nemca za každú cenu zdržať, aby ich neobjavil, preto mu ponúkla kávu tiež. Moja stará mama práve vchádzala do kuchyne. Vtedy sa Ruženkina mama pomaly obrátila k nej a zašepkala: ale chlapi! Stará mama hneď pochopila, nestratila duchaprítomnosť a nepozorovane sa presunula do spálne, kde boli nič netušiaci Židia. Odtiaľ totiž viedli dvere do kúpeľne, ktorú často používali ako skrýšu. Vedľa dverí bola nachystaná skriňa, ktorú zasúvali pred dvere, aby zamaskovali vchod. Rýchlo sa snažila oboch skryť, no nestihla to. Keď Nemec vstúpil do spálne, jeden z nich - mladší - ostal v izbe. Stará mama nespanikárila, rýchlo doňho strčila tak, že spadol rovno do postele. Keď ho už Nemec chcel zobrať so sebou, hoci nevedela po nemecky, začala mu hladkať ruky a naznačovať, že mládenec je veľmi chorý, musí ležať v posteli, že nemôže ísť pracovať. Nemca sa jej nakoniec podarilo obmäkčiť. Čo by bolo nasledovalo, keby ho bol odviedol, si už vieme predstaviť. A takýchto podobných situácií, ktoré mohli skončiť tragicky, bolo niekoľko. Ale aj v tomto prípade stálo šťastie na strane spravodlivých.

 Nakoniec sa len zázrakom dožili oslobodenia Červenou armádou.
Jánovi a Júlii Trnovským udelili čestný titul Spravodliví medzi národmi.
Syn zachránenej pani Ruženky, Benjamin Gesundheit, dal natočiť dokumentárny film o záchrancoch svojej matky. Film Záhada Trnovských odvysielala v septembri 2023 RTVS.
Zároveň rodina Gesundheit založila nadáciu, ktorá nesie meno manželov Trnovských a cieľom je odhaliť ďalšie príbehy ľudí, ktorí boli v časoch temna ochotní riskovať svoj život a podali pomocnú ruku prenasledovaným.
Tieto príbehy majú byť inšpiráciou pre ďalšie generácie.